Denník arachnofobika :)
Moderátori: Sceptic, bebekexxx, thefox
Denník arachnofobika :)
I.
Pár rokov dozadu, v časoch temna, keď som doma nemal ani kúsok imitácie prírody, bola doba, ktorá by sa dala nazvať arachnofobická. Akýkoľvek väčší chrobák, alebo akýkoľvek pavúk mi naháňal hrôzu. Keď som takého tvora uvidel, nasledoval úskok a okamžite plán - ako ho zabiť, respektíve dostať ho z bytu.
Časom mi do izby pribudlo prvé akvárium, potom druhé, tretie. Po rybkách prišli žabky, neskôr akvaterárium s krabmi. Naposledy terárium s africkými slimákmi. Môj vzťah k zvieratám, ako takým, sa radikálne zmenil. Už som ich nebral ako niečo, čo tu je, naokolo možno pobehuje /myslené obrazne/, ale neprekáža mi to, no ja tieto živé bytosti vnímam ako krásne a fascinujúce tvory, ktoré mám šancu sledovať. Vzťah k pavúkom sa ale nezmenil. Stále to boli tie, či už malé zákerné potvory, ktoré mi lezú v noci do izby. Ich o „trošku“ väčší chlpatí bratranci mi spôsobovali nočné zlé sny.
Prišiel však zlom, alebo lepšie povedané prvý impulz, ktorý ma prinútil zamyslieť sa a snažiť sa odhodiť predsudky. Bola to výstava „Tajomný prales“ v Levickom hradnom múzeu. Išlo o výstavu, dalo by sa povedať aj o prezentáciu života v pralese. Okrem neživých exponátov - rastlín, zbierok hmyzu, fotografií i kresieb, sa tam dali nájsť aj živé exponáty. Hady a gekóny, ktoré ma vždy fascinovali. Šváby, ku ktorým som sa staval vcelku neutrálne, ale aj pavúky, ktorých teráriá som obchádzal s rešpektom a otázkou v mysli - „je to terárko dobre zatvorené?“.
Duša fotografa mi ale nedala, a pri druhej či tretej návšteve, som sa odhodlal aj k foteniu pavúkov. Povedal som si „kým sú za sklom, je dobre“. Nafotil som, čo sa dalo a so spokojnosťou, že som si zdokumentoval celú výstavu vrátanie „ich“, som sa pobral domov.
Pri prezeraní fotiek ma zaujal záber na obrovskú /mne tak pripadala/ Lasiodoru parahybanu /ako som sa neskôr dozvedel/. Bola obrovská a zároveň tak „zvrátene“ zaujímavá. Išiel som teda na internet a začal som si čítať fóra a arachno-stránky. Pri stretnutiach s kamarátom, vďaka ktorému som mal na výstavu tak fajný prístup, som sa občas spýtal na pavúky. Už som nebral reči o jeho rozsiahlom chove ako horor pred spaním, ale ako rozširovanie obzoru svojich informácií.
A práve informácie boli to zlomové, čo znamenalo krok vpred. Zistil som, že pavúky sú fascinujúce tvory. Časom som prišiel na to, že niektoré všeobecne platné informácie sú úplne mylné - pomenovanie tarantula, to že pavúk štípe, pavúk nepatrí k dlhovekým tvorom, všetky sú agresívne a keď môžu pohryzú, všetky pavúky lovia korisť do sietí..... atď.
Taktika „spoznaj svojho nepriateľa“, sa tu prejavila ako nadmieru úspešná. Začal som koketovať s myšlienkou chovu, ale veľmi okrajovo. Nevedel som si predstaviť, že budem v jednej miestnosti dobrovoľne spať s pavúkom.
Napriek tomu som vo vzťahu k týmto osemnohým potvorkám videl radikálnu zmenu. Už som ich nebral ako triedneho nepriateľa, nezabíjal som ich, ale opatrne dával na balkón. Dokonca som jednému zachránil život, keď mama v rámci upratovanie jedného hodila do WC. Podal som mu záchranný WC papier
Zážitok, ktorý sa odohral asi týždeň dozadu, definitívne rozhodol o tom, že si nejakého pavúčika zaobstarám. Pre niekoho bežná rutina, pre mňa posun vpred o sto krokov. Na návšteve babky som dokázal tri dni pokojne spať, napriek tomu, že som vedel, že sa v izbe nachádza pavúk, ktorý mal asi 1 cm v tele.
Po príchode domov som sa dohodol s kamarátom a dnes som už hrdým majiteľom dvoch malých dvojzvlekových pavúčikov - Brachypelma vagans
Toľko nateraz a ak ma admin nezruší a ak aj návštevníci tejto diskusie budú mať chuť si čítať moje empirické skúsenosti a zážitky, napíšem pokračovanie, napríklad aj o tom, ako som ich sťahoval, z filmovky do filmovky
Pár rokov dozadu, v časoch temna, keď som doma nemal ani kúsok imitácie prírody, bola doba, ktorá by sa dala nazvať arachnofobická. Akýkoľvek väčší chrobák, alebo akýkoľvek pavúk mi naháňal hrôzu. Keď som takého tvora uvidel, nasledoval úskok a okamžite plán - ako ho zabiť, respektíve dostať ho z bytu.
Časom mi do izby pribudlo prvé akvárium, potom druhé, tretie. Po rybkách prišli žabky, neskôr akvaterárium s krabmi. Naposledy terárium s africkými slimákmi. Môj vzťah k zvieratám, ako takým, sa radikálne zmenil. Už som ich nebral ako niečo, čo tu je, naokolo možno pobehuje /myslené obrazne/, ale neprekáža mi to, no ja tieto živé bytosti vnímam ako krásne a fascinujúce tvory, ktoré mám šancu sledovať. Vzťah k pavúkom sa ale nezmenil. Stále to boli tie, či už malé zákerné potvory, ktoré mi lezú v noci do izby. Ich o „trošku“ väčší chlpatí bratranci mi spôsobovali nočné zlé sny.
Prišiel však zlom, alebo lepšie povedané prvý impulz, ktorý ma prinútil zamyslieť sa a snažiť sa odhodiť predsudky. Bola to výstava „Tajomný prales“ v Levickom hradnom múzeu. Išlo o výstavu, dalo by sa povedať aj o prezentáciu života v pralese. Okrem neživých exponátov - rastlín, zbierok hmyzu, fotografií i kresieb, sa tam dali nájsť aj živé exponáty. Hady a gekóny, ktoré ma vždy fascinovali. Šváby, ku ktorým som sa staval vcelku neutrálne, ale aj pavúky, ktorých teráriá som obchádzal s rešpektom a otázkou v mysli - „je to terárko dobre zatvorené?“.
Duša fotografa mi ale nedala, a pri druhej či tretej návšteve, som sa odhodlal aj k foteniu pavúkov. Povedal som si „kým sú za sklom, je dobre“. Nafotil som, čo sa dalo a so spokojnosťou, že som si zdokumentoval celú výstavu vrátanie „ich“, som sa pobral domov.
Pri prezeraní fotiek ma zaujal záber na obrovskú /mne tak pripadala/ Lasiodoru parahybanu /ako som sa neskôr dozvedel/. Bola obrovská a zároveň tak „zvrátene“ zaujímavá. Išiel som teda na internet a začal som si čítať fóra a arachno-stránky. Pri stretnutiach s kamarátom, vďaka ktorému som mal na výstavu tak fajný prístup, som sa občas spýtal na pavúky. Už som nebral reči o jeho rozsiahlom chove ako horor pred spaním, ale ako rozširovanie obzoru svojich informácií.
A práve informácie boli to zlomové, čo znamenalo krok vpred. Zistil som, že pavúky sú fascinujúce tvory. Časom som prišiel na to, že niektoré všeobecne platné informácie sú úplne mylné - pomenovanie tarantula, to že pavúk štípe, pavúk nepatrí k dlhovekým tvorom, všetky sú agresívne a keď môžu pohryzú, všetky pavúky lovia korisť do sietí..... atď.
Taktika „spoznaj svojho nepriateľa“, sa tu prejavila ako nadmieru úspešná. Začal som koketovať s myšlienkou chovu, ale veľmi okrajovo. Nevedel som si predstaviť, že budem v jednej miestnosti dobrovoľne spať s pavúkom.
Napriek tomu som vo vzťahu k týmto osemnohým potvorkám videl radikálnu zmenu. Už som ich nebral ako triedneho nepriateľa, nezabíjal som ich, ale opatrne dával na balkón. Dokonca som jednému zachránil život, keď mama v rámci upratovanie jedného hodila do WC. Podal som mu záchranný WC papier
Zážitok, ktorý sa odohral asi týždeň dozadu, definitívne rozhodol o tom, že si nejakého pavúčika zaobstarám. Pre niekoho bežná rutina, pre mňa posun vpred o sto krokov. Na návšteve babky som dokázal tri dni pokojne spať, napriek tomu, že som vedel, že sa v izbe nachádza pavúk, ktorý mal asi 1 cm v tele.
Po príchode domov som sa dohodol s kamarátom a dnes som už hrdým majiteľom dvoch malých dvojzvlekových pavúčikov - Brachypelma vagans
Toľko nateraz a ak ma admin nezruší a ak aj návštevníci tejto diskusie budú mať chuť si čítať moje empirické skúsenosti a zážitky, napíšem pokračovanie, napríklad aj o tom, ako som ich sťahoval, z filmovky do filmovky
-
Neregistrovaný
II.
Keď som začal koketovať s myšlienkou chovu, bolo hneď niekoľko otázok, ktoré som si musel zodpovedať. Ako prvá sa naskytla priam klasická otázka: „Aký druh na začiatok???“. V tomto mi pomohol kamarát, internet, knižky, fóra a x ďalších informačných kanálov. Hľadal som si totiž čo najflegmatickejší, neagresívny a nenáročný druh. Pri rybkách bol pri týchto parametroch druh jasný - gupky Ale pri pavúkoch som sa k výberu snažil stavať nadmieru zodpovedne. Nič ma nevedelo viac nazlostiť, ako nájdenie nejakého pekného druhu, v popise mal povahu miernu, a na inej stránke bol popísaný ako rýchly a agresívny. Rozpory v popise niektorých druhov na nete sú priam astronomické. Opäť som ale vsadil na praktické skúsenosti svojho kamaráta, ktorý mi túto problematiku ohľadom agresivity vysvetlil veľmi jednoducho: „Záleží od pavúka. Aj pri tom najpokojnejšom druhu môžeš vyfasovať nejakého maniaka.“ Toto ma presvedčilo. Rozhodol som sa zbytočne nešpekulovať a nejaké dva týždne po dovolenke prišiel deň D. Kamarát mi doniesol dva jedince Brachypelma vagans. Keď otvoril filmovku a uvidel som na jej dne dva malé pavúčiky, zmocnil sa ma pocit nadšenia, ale aj prirodzeného rešpektu. Kamarát potom odišiel domov a ostal som na svojich pavúčikov definitívne sám. Filmovku som si dal do vrecka a s úsmevom na tvári som odchádzal domov. Fóbia sa ale nezaprela. Asi minútku po vložení do vrecka som filmovku vybral a skontroloval či sa náhodou pri vkladaní do tesného vrecka neotvorila. Urobil som to behom 2 minút asi 4 krát 
Akékoľvek zašteklenie v okolí vrecka znamenalo u mňa studený pot a myšlienku: „K sakru, hádam nezdrhli“...
Všetko sa ale obišlo bez problémov, domov som dorazil ja, aj pavúčiky v zdraví. Prešmykol som sa nenápadne do izby a ukryl pavúky na bezpečnom mieste. Teraz už len ostávalo čakať na odchod mojej rodiny na nákupy, aby sa mohla spustiť operácia „Sťahovanie“.
04-08-2006-04:30 pm.
Miesto: kúpeľňa
Operácia: Sťahovanie
Pripravil som si všetko potrebné: dve filmovky, lignocel, špendlík, kávovú lyžičku, pinzetu, nádobku od 700 g balenia tresky, o trochu väčšiu plastovú nádobu, samozrejme filmovku s pavúčikmi a kopu odvahy
Profíci sa určite zasmejú nad tým, čo všetko som potreboval pri sťahovaní dvoj zvlekových pavúčikov, ale „istota je istota“. A nemám v pláne nič podceniť.
Filmovky s vrstvou lignocelu a dierkami som mal pripravené za moment. Blížil sa okamih pravdy Do umývadla som dal nádobku od tresky a do nej pripravenú filmovku a filmovku s pavúkmi. V ruke lyžička, po ruke pinzeta a vrchnák od nádobky- keby dačo. V prípade super rýchleho úteku - nádoba na zakrytie všetkého v umývadle J
Prvý pavúk, ktorého som premiestňoval, „šokujúco“ nešiel presne tam, kam som chcel. Namiesto presunu z filmovky do filmovky sa rozhodol že mi bude behať po filmovke hore dole. Zachoval som ale chladnú hlavu /čo bolo príjemné prekvapenie/ a po pár minútach som ho tam opatrne dostal. Jeho súrodenec už plne spolupracoval, takže to trvalo pár sekúnd.
V momente, keď boli filmovky s novými nájomníkmi uzatvorené, zhlboka som si vydýchol. Počas sťahovania som mal krásny prísun adrenalínu. Bol som na seba hrdý, že som dokázal niečo pred pár mesiacmi nepredstaviteľné.
Keď mi kamarát cez net napísal, že som dal asi toho lignocelu málo, nevadilo mi to. Normálne som sa tešil, samozrejme že nie zo začiatočníckej chyby, ale z pocitu, že to už nie je tak strašný problém s pavúčikmi manipulovať.
Keď som začal koketovať s myšlienkou chovu, bolo hneď niekoľko otázok, ktoré som si musel zodpovedať. Ako prvá sa naskytla priam klasická otázka: „Aký druh na začiatok???“. V tomto mi pomohol kamarát, internet, knižky, fóra a x ďalších informačných kanálov. Hľadal som si totiž čo najflegmatickejší, neagresívny a nenáročný druh. Pri rybkách bol pri týchto parametroch druh jasný - gupky
Ale pri pavúkoch som sa k výberu snažil stavať nadmieru zodpovedne. Nič ma nevedelo viac nazlostiť, ako nájdenie nejakého pekného druhu, v popise mal povahu miernu, a na inej stránke bol popísaný ako rýchly a agresívny. Rozpory v popise niektorých druhov na nete sú priam astronomické. Opäť som ale vsadil na praktické skúsenosti svojho kamaráta, ktorý mi túto problematiku ohľadom agresivity vysvetlil veľmi jednoducho: „Záleží od pavúka. Aj pri tom najpokojnejšom druhu môžeš vyfasovať nejakého maniaka.“ Toto ma presvedčilo. Rozhodol som sa zbytočne nešpekulovať a nejaké dva týždne po dovolenke prišiel deň D. Kamarát mi doniesol dva jedince Brachypelma vagans. Keď otvoril filmovku a uvidel som na jej dne dva malé pavúčiky, zmocnil sa ma pocit nadšenia, ale aj prirodzeného rešpektu. Kamarát potom odišiel domov a ostal som na svojich pavúčikov definitívne sám. Filmovku som si dal do vrecka a s úsmevom na tvári som odchádzal domov. Fóbia sa ale nezaprela. Asi minútku po vložení do vrecka som filmovku vybral a skontroloval či sa náhodou pri vkladaní do tesného vrecka neotvorila. Urobil som to behom 2 minút asi 4 krát Akékoľvek zašteklenie v okolí vrecka znamenalo u mňa studený pot a myšlienku: „K sakru, hádam nezdrhli“...
Všetko sa ale obišlo bez problémov, domov som dorazil ja, aj pavúčiky v zdraví. Prešmykol som sa nenápadne do izby a ukryl pavúky na bezpečnom mieste. Teraz už len ostávalo čakať na odchod mojej rodiny na nákupy, aby sa mohla spustiť operácia „Sťahovanie“.
04-08-2006-04:30 pm.
Miesto: kúpeľňa
Operácia: Sťahovanie
Pripravil som si všetko potrebné: dve filmovky, lignocel, špendlík, kávovú lyžičku, pinzetu, nádobku od 700 g balenia tresky, o trochu väčšiu plastovú nádobu, samozrejme filmovku s pavúčikmi a kopu odvahy
Profíci sa určite zasmejú nad tým, čo všetko som potreboval pri sťahovaní dvoj zvlekových pavúčikov, ale „istota je istota“. A nemám v pláne nič podceniť.
Filmovky s vrstvou lignocelu a dierkami som mal pripravené za moment. Blížil sa okamih pravdy
Do umývadla som dal nádobku od tresky a do nej pripravenú filmovku a filmovku s pavúkmi. V ruke lyžička, po ruke pinzeta a vrchnák od nádobky- keby dačo. V prípade super rýchleho úteku - nádoba na zakrytie všetkého v umývadle JPrvý pavúk, ktorého som premiestňoval, „šokujúco“ nešiel presne tam, kam som chcel. Namiesto presunu z filmovky do filmovky sa rozhodol že mi bude behať po filmovke hore dole. Zachoval som ale chladnú hlavu /čo bolo príjemné prekvapenie/ a po pár minútach som ho tam opatrne dostal. Jeho súrodenec už plne spolupracoval, takže to trvalo pár sekúnd.
V momente, keď boli filmovky s novými nájomníkmi uzatvorené, zhlboka som si vydýchol. Počas sťahovania som mal krásny prísun adrenalínu. Bol som na seba hrdý, že som dokázal niečo pred pár mesiacmi nepredstaviteľné.
Keď mi kamarát cez net napísal, že som dal asi toho lignocelu málo, nevadilo mi to. Normálne som sa tešil, samozrejme že nie zo začiatočníckej chyby, ale z pocitu, že to už nie je tak strašný problém s pavúčikmi manipulovať.
takze zo značným oneskorením, oproti pôvodnému plánu, ktoré bolo spôsobené letnými radovánkami - festivaly, výlety atd. Prínášam další diel mojho denníčka
III.
Niektorí chovatelia dávajú svojim zverencom mená. Buď kvôli poriadku, pri zapisovaní údajov o konkrétnom jedincovi, alebo len tak z čírej potreby chovanca pomenovať. Mne sa to stalo pár krát u rýb. Ale iba u tých, ktoré ma zaujali nejakým správaním alebo zážitkom s nimi spojeným.
U mojich dvoch pavúčikov som sa rozhodol pre vymyslenie mien z oboch hore uvedených dôvodov.
Nie som zástanca jednoduchých mien ako Feri, Jožko /samo, nechcem sa dotknúť žiadneho ľudského nositeľa jedného z príkladov/. Skôr dávam prednosť menám, ktoré majú nejaký hlbší význam. Ako vyznávač starých mytológií som sa obrátil na mytológiu grécku a našiel som tam mená, ktoré pasovali úplne dokonale. Keď som si spomenul, akú hrozbu pre mňa tí krpci svojho času predstavovali, aký adrenalín v krvi mi spôsobovali a stále spôsobujú, voľba bola jasná. Pavúk, ktorý mi pri premiestňovaní liezol hore dole po filmovke a užil som s ním napínavú pavúčkársku premiéru dostal meno Fobos / z gréckej mytológie - syn boha vojny Area, zosobnená hrôza/. Druhý dostal meno Deimos / z gréckej mytológie - syn boha vojny Area, zosobnený strach a des, Fobosov brat/.
Obe filmovky som si označil viditeľnými začiatočnými písmenami oboch mien a začal som uvažovať nad prvým kŕmením.
Nemal som doma žiadny kŕmny hmyz, preto sa vo mne prebudil inštinkt lovca. V mojich akvaristických pomôckach som našiel sieťku, ktorou normálne lovím ryby v akváriách, a vyrazil som na lov. Bolo teplo a balkónové dvere prakticky nonstop otvorené, prítomnosť múch bola takmer istá. Behal som po byte s vervou, akoby tie muchy mali byť pre mňa. Po pár minútach sa podaril prvý úlovok. Muchu som dal do približne pollitrovej umelohmotnej nádoby a s pinzetou v ruke som sa pripravoval na samotné kŕmenie. Snažil som sa muchu chytiť do pinzety, ale pri všetkej opatrnosti sa jej podarilo zdrhnúť.
Po chytení druhej muchy som si povedal, že sa to už nesmie opakovať. Mal by som muchu nejako omráčiť, ale nie zabiť, kvôli ľahšej manipulácii. Napadlo mi trošku ju „schladiť“. Približne dvadsať sekúnd v mrazničke muche stačilo, aby strnulo ležala na dne nádoby. Bál som sa, že skapala, ale na druhú stranu to bolo úplne jedno. Chytil som ju do pinzety za krídlo a čakal som, kým sa trošku zohreje, aby náhodou pavúk pri konzumácii neprechladol. Na moje prekvapenie mucha ožila. Bola však už chytená v pinzete a odtiaľ nie je úniku. Otvoril som filmovku, v ktorej bol Fobos a hodil som mu bezbrannú obeť. Netrvalo ani dve sekundy a Fobos si všimol potencionálnu potravu i bleskovo zaútočil. Po asi desiatich sekundách to mucha vzdala. Bol to zaujímavý pohľad a zároveň celkový zážitok. Scéna lovec a jeho korisť ma bude fascinovať v akomkoľvek merítku.
Približne na druhý deň som skontroloval Fobosa a jeho filmovku. Vybral som odtiaľ už len mušie zostatky. Uvedomil som si ale, že sa nebude dať loviť kŕmny hmyz po byte neustále. Rozhodol som sa teda urobiť si doma mušiu farmu po vzore môjho kamaráta, ktorý s ňou žne striedavo úspechy a neúspechy. Povedal som si preto „prečo to neskúsim aj ja?“.
III.
Niektorí chovatelia dávajú svojim zverencom mená. Buď kvôli poriadku, pri zapisovaní údajov o konkrétnom jedincovi, alebo len tak z čírej potreby chovanca pomenovať. Mne sa to stalo pár krát u rýb. Ale iba u tých, ktoré ma zaujali nejakým správaním alebo zážitkom s nimi spojeným.
U mojich dvoch pavúčikov som sa rozhodol pre vymyslenie mien z oboch hore uvedených dôvodov.
Nie som zástanca jednoduchých mien ako Feri, Jožko /samo, nechcem sa dotknúť žiadneho ľudského nositeľa jedného z príkladov/. Skôr dávam prednosť menám, ktoré majú nejaký hlbší význam. Ako vyznávač starých mytológií som sa obrátil na mytológiu grécku a našiel som tam mená, ktoré pasovali úplne dokonale. Keď som si spomenul, akú hrozbu pre mňa tí krpci svojho času predstavovali, aký adrenalín v krvi mi spôsobovali a stále spôsobujú, voľba bola jasná. Pavúk, ktorý mi pri premiestňovaní liezol hore dole po filmovke a užil som s ním napínavú pavúčkársku premiéru dostal meno Fobos / z gréckej mytológie - syn boha vojny Area, zosobnená hrôza/. Druhý dostal meno Deimos / z gréckej mytológie - syn boha vojny Area, zosobnený strach a des, Fobosov brat/.
Obe filmovky som si označil viditeľnými začiatočnými písmenami oboch mien a začal som uvažovať nad prvým kŕmením.
Nemal som doma žiadny kŕmny hmyz, preto sa vo mne prebudil inštinkt lovca. V mojich akvaristických pomôckach som našiel sieťku, ktorou normálne lovím ryby v akváriách, a vyrazil som na lov. Bolo teplo a balkónové dvere prakticky nonstop otvorené, prítomnosť múch bola takmer istá. Behal som po byte s vervou, akoby tie muchy mali byť pre mňa. Po pár minútach sa podaril prvý úlovok. Muchu som dal do približne pollitrovej umelohmotnej nádoby a s pinzetou v ruke som sa pripravoval na samotné kŕmenie. Snažil som sa muchu chytiť do pinzety, ale pri všetkej opatrnosti sa jej podarilo zdrhnúť.
Po chytení druhej muchy som si povedal, že sa to už nesmie opakovať. Mal by som muchu nejako omráčiť, ale nie zabiť, kvôli ľahšej manipulácii. Napadlo mi trošku ju „schladiť“. Približne dvadsať sekúnd v mrazničke muche stačilo, aby strnulo ležala na dne nádoby. Bál som sa, že skapala, ale na druhú stranu to bolo úplne jedno. Chytil som ju do pinzety za krídlo a čakal som, kým sa trošku zohreje, aby náhodou pavúk pri konzumácii neprechladol. Na moje prekvapenie mucha ožila. Bola však už chytená v pinzete a odtiaľ nie je úniku. Otvoril som filmovku, v ktorej bol Fobos a hodil som mu bezbrannú obeť. Netrvalo ani dve sekundy a Fobos si všimol potencionálnu potravu i bleskovo zaútočil. Po asi desiatich sekundách to mucha vzdala. Bol to zaujímavý pohľad a zároveň celkový zážitok. Scéna lovec a jeho korisť ma bude fascinovať v akomkoľvek merítku.
Približne na druhý deň som skontroloval Fobosa a jeho filmovku. Vybral som odtiaľ už len mušie zostatky. Uvedomil som si ale, že sa nebude dať loviť kŕmny hmyz po byte neustále. Rozhodol som sa teda urobiť si doma mušiu farmu po vzore môjho kamaráta, ktorý s ňou žne striedavo úspechy a neúspechy. Povedal som si preto „prečo to neskúsim aj ja?“.